Myslím, že v situácii, v ktorej sa teraz nachádzame je vhodné pripomenúť si tento príbeh.
Krátky príbeh o vytrvalosti
Skupinka žabiek chcela pretekať a za cieľ si vybrala jednu veľmi vysokú vežu. Vyhlásili preteky, na ktoré sa prišli pozrieť zvieratká z celého okolia, aby žabky mohli povzbudzovať.
Avšak ani jedno z prizerajúcich sa zvieratiek neverilo, že je možné na tú vysokú vežu vyliezť. A začali svoje pochybnosti hovoriť nahlas, pričom pochybovačne krútili hlavami.
Tá veža je príliš vysoká. Je to príliš namáhavé. Nikdy sa vám to nepodarí. A tak namiesto povzbudzovania počuli súťažiace žabky iba lamenty bedákajúcich divákov. Niektoré žabky to už vzdali. Ďalšie začali spomaľovať, až zastali tiež a otočili to naspäť.
Jedna žabka však vytrvalo kráčala ďalej. Diváci na ňu kričali, ale ona to nevzdávala, až sa s obrovským úsilím na vežu vyštverala.
Všetci boli zvedaví, ako sa jej to mohlo podariť, odkiaľ vzala toľko sily. Vysvitlo, že žabka je hluchá.
Aj v súčasnosti som sa na svojej ceste stretla s divákmi, ktorí sa síce tvária, že ma povzbudzujú, ale v skutočnosti sa ma nechtiac snažia zastaviť. Nemusia to robiť zámerne, iba majú veľké obavy a rešpekt pred vežou, ktorú predo mnou a pred sebou v tejto chvíli vidia.
Nech bol ich úmysel akýkoľvek, vždy na chvíľku pribrzdím. Čo ak majú pravdu? Čo ak tam nie je možné vyliezť? Alebo, čo ak bude mať koučing či vzdelávanie pre manažérov a firmy efekt minimálny/sekundárny?
Nie, nechcem tým povedať, že si máme pri ceste za svojim cieľom nechať poškodiť sluch. Ale jednoznačne nám pomôže, keď si uši zapcháme alebo si dáme slúchadlá.
Aby sme počuli svoj hlas.
Aby sme si ho nenechali prehlušiť pochybnosťami iných ľudí.
Pretože oni nemusia veriť tomu, čomu veríme my.